Galmus, Poráč, Suchinec, Zlatý stôl, Skalisko - Volovské vrchy
Túlanie sa v mrakoch
Aprílový jarno-ZIMNÝ tramp
Malá Fatra, hrebeňovka
Po hrebeni Čergova
Túlačka po Slanských vrchoch
Po hrebeni Vihorlatu
Po hranici cez Poloniny
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Do Kalinovského sedla
Do Kalinovského sedla

Do Kalinovského sedla Žiaľ asi nebola ešte dostatočne tuhá zima a ani jeden z dvanástich mesiačikov sa neobjavil, ale mali aspoň vyznačený [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Fotogalérie súvisiace s cyklis...
Fotogalérie súvisiace s cyklistikou

Fotogalérie súvisiace s cyklistikou Fotogalérie, ktoré súvisia s mojimi cyklovýletmi, cyklistickými túrami a boli zverejnené v inej časti w [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Skoro novoročný výstup na Kloptaň

Tak ako som písal minule, neplánované veci dopadnú vždy najlepšie. Aj tentoraz to bolo tak. Šiel som v sobotu za kamošom Slavom, že má niečo s notebookom.

Notebook som rozbehal a len tak medzi rečou som sa ho opýtal:

  • Nechceš ísť na Kloptaň?
  • Aj by som šiel. Dám Ti vedieť.

Tak takúto odpoveď som vôbec nečakal. Večer okolo ôsmej zavolal, že ide. Dohodli sme si čas: 05:15 h.

Na ceste

Presne v tom čase aj prišiel a s ním aj jeho dvaja havkovia Loky a Beny. Tma, hmlisto. Havkovia ešte podriemkávali v aute, no už vedeli čo ich čaká. Ony to už vedeli omnoho skôr. Už vtedy, keď Slavo ráno bral pre ne vodítka.

Slavo v tme pri výstupe na Kloptaň, Volovské vrchy  Slavo a môj dych výstupe na Kloptaň, Volovské vrchy  Už sa brieždi, Volovské vrchy

Z auta sme vystúpili ešte za tmy pri náučnom chodníku Po stopách našich predkov, o ktorom som písal v článku Novoročný výstup na Kloptaň. Havkovia povyskakovali z auta a už boli celý hŕŕŕŕŕ. My sme sa doobliekali, lebo aj nám bolo celkom bŕŕŕŕŕ.

Hore za tmy

V doline bola zima. Najmä nadránom. Tak sme sa za tmy vydali na výstup na Kloptaň. Slavo vyrazil ako keby ho naháňali.

  • Veď sa neplaš. - vravím mu.
  • Veď sa neplaším, hore je asi koľko kilometrov? - spýtal sa.
  • No, ja som tu bol s Biancou, síce nešli sme na Kloptaň, ale takých 7 kilometrov sme urobili.
  • Tam aj späť?
  • Mhhm, no. - odpovedal som mu neurčito.
  • Tak nás čaká asi 10 kilometrov. Nie? - opýtal sa s nádejou v hlase.
  • Mhhm, no. - ozval som sa znova.

Ešte, že bola tma. Nebolo vidno cestu pred sebou. To by videl dlhú, rovnú mierne stúpajúcu, rozbitú asfaltku.

Loky bol na vodítku, je veľký beťár, Volovské vrchy  Slnko za hradbou mrakov, Volovské vrchy

Slavo mal síce sem‑tam nejakú poznámku, že s autom sme sa mohli dostať až sem a ísť hore až odtiaľto. Koľko by sme ušetrili. Na Kloptaň by sme sa mohli vyviezť aj helikoptérou, ale čo by sme z toho potom mali. Nie?

Dobre, že sme mali psov. Potrebovali sme na nich dávať pozor a cesta ubiehala celkom pokojne a hlavne rýchlo. Loky bol uviazaný na vodítku, lebo on je veľký beťár. Beny sa vždy vráti, aj keď odbehne kúsok dopredu po ceste. Zabudol som povedať, že sú z jedného vrhu.

Pomaly sme opúšťali dolinu Hummel a prekopŕcli sme sa do Malej Zlatnej doliny. Obchádzame veľkú lúku s posedom, míňa nás auto. A my míňame otvorenú zimnú miestnosť.

Stúpame pod Kloptaň, Volovské vrchy  Už je o niečo viac snehu pod Kloptaňou, Volovské vrchy  Loky na vôdzke, Volovské vrchy

Dorazili sme k bodu, kde je búda pre lesných robotníkov a odtiaľto už začne stúpanie. Trocha sme si odpočinuli. Pozerali sme sa na slnko, ktoré už vychádzalo spoza kopcov.

Východ slnka

Ani som nespomínal, ale preto sme vyrážali „tak skoro“, aby sme stihli východ slnka na Kloptani. Už keď sme parkovali som vedel, že to určite nestíhame. To by sme mali mať kondičku ako za mladi.

Tak, východ slnka už sme nestihli, no o to lepšie sa nám šľapalo do kopca. Snehu nebolo, akurát také fliačiky. Čím sme šli vyššie, tak tým bolo toho snehu viac.

Výhľad pod Kloptaňou

Prešli sme prvé väčšie prevýšenia a poskytol sa nám výhľad do Zlatnej doliny, na Medzev a Vyšný Medzev. Zamračené a už som ani nedúfal, že spoza mrakov vyjde slnko. Bol som aj rád (ako sa to berie). Keby sme boli vyšli hore naozaj za tmy a východ slnka by bol zamračený

Východ slnka Zlatná dolina, Medzev a Vyšný Medzev, Volovské vrchy  Slnko vyšlo, už sme skoro na Kloptani, Volovské vrchy

Východ slnka by nebol, ale bola by cesta za tmy. To tiež nie je na zahodenie. Teraz mal čelovku len Slavo. Ja som svoju síce mal po ruke, ani som ju nemusel použiť. Na asfaltke bolo ako tak vidno a potom sa už začínalo brieždiť a rozvidnievať.

Pod Kloptaňou už bolo snehu o niečo viac. Sneh bol pevný zmrznutý, takže sme sa neprepadávali do snehu. Vychodená cestička od stôp bola zľadovatená. Postupovali sme opatrne.

 

Blížili sme sa k bodu, kde bolo potrebne to reznúť hore k červenej turistickej značke.

Do kopca

Začali sme odkrajovať posledné výškové metre na Kloptaň. Loky, ktorého som mal ja, ma aj ťahal do toho kopca. Akurát nie vždy tam, kam som chcel ísť ja. Beny pobehoval okolo mňa, ale ten sa nikdy nevzdiali na viac ako pár metrov.

Slavo trocha ostal pozadu, no bol skoro vždy na dosluch. Nie vždy som ho videl, lebo mal skvelú maskáčovú bundu, s ktorou dokonale splýval s pozadím.

Vyšiel som konečne na hrebeň, zbadal som červenú turistickú značku. A už len vyjsť na vrchol. Na Kloptaň. Ešte pár posledných metrov a už som zbadal rozhľadňu na Kloptani.

Rýchlo urobiť pár fotiek z Tatier, aby som nedopadol ako pri minuloročnom Novoročnom výstupe na Kloptaň.

Na Kloptani

Pár fotiek zo zeme som urobil a na rozhľadňu vyleziem, až keď príde Slavo. Čakám, čakám, čakám. Už aj čaj mal čas vychladnúť natoľko, aby som ho mohol piť a Slavo nikde.

Beny na Kloptani, Volovské vrchy  Kloptaň bez Slava, Volovské vrchy  Kloptaň so Slavom, Volovské vrchy

Nič sa nedá robiť. Idem mu oproti, čo keď sa mu niečo stalo. Kričať som ho síce nepočul, ale človek nikdy nevie. Už som bol pri vrcholovej knihe, keď som ho zbadal.

Dychčal, ale makal do toho kopca. Naproti som mu už nešiel, ale počkal som, aby on prišiel ku mne. Nepôjdem predsa znova do kopca, nie?

Odpočinok na Kloptani

Prezliekli sme sa do suchého. Vyšlo slnko! Ide sa fotiť!

  • Vyleziem hore na rozhľadňu a odfotím Tatry. - vravím Slavovi.
  • Nevylezieš. - odvetil.
  • Prečo by som nevyliezol? - pýtam sa udivene.
  • Lebo tam nie je rebrík. - odpovedá.

Ja sompočítal s tým, že rebrík, tam je. Veď tu bol. Stále. Pravdou je, že som niekde postrehol informáciu, že výstup len na vlastné nebezpečenstvo. Asi rebrík dali dole, kvôli bezpečnosti.

Vysoké Tatry z Kloptane so Slavom v popredí, Volovské vrchy  Pod Kloptaňou, slnko svieti, modrá obloha bez mráčikov, Volovské vrchy

Zjedli sme nejaký ten proviant, dopili teplý čaj z termosky. A už sme len tak posedávali a kontrolovali veci, či sa nám sušia alebo mrznú. V tieni bolo celkom zima, okolo -4° C.

Po hrebeni smer Trohánka

Poniektorý, teda ja, som sa znova prezliekol do cestovného a zišli sme z Kloptane tou istou cestou ako sme na ňu vyšli. Tentoraz sme však nezišli z hrebeňa, ale pokračovali sme na východ smerom k Trohánke.

Nechcelo sa mi naplánovať rovnakú trasu hore aj dole. Preto sme urobili takú menšiu okľuku.

Tajga

Šli sme mrknúť na Tajgu. V lete som ju už konečne našiel (za výraznej pomoci Chodca, ktorý mi poslal GPS súradnice). Hľadal som ju už viackrát. Dvakrát sám, raz s Novisom a až keď som tu bol v lete Biancou, tak som ju našiel.

  Slavo, Loky a Beny, Volovské vrchy  Tajga, Volovské vrchy

Malá chajda so šikmou strechou, dnu letisko skoro po celej ploche a pri dverách kovová piecka. Vedia o nej asi viacerí, lebo stopy k nej som v snehu videl. Už sa o ňu asi nikto nestará, lebo sa pomaly, ale isto rozpadáva.

Od Tajgy sme prešli k najbližšiemu prameňu. Tam sme si sadli a trocha sme odpočívali. Otvoril som čokoládu a pochutnávali sme si na nej. Psi sa na nás pozerali s tými smutnými očami. S výrazom: „Čo som komu urobil, že ja nič nedostanem?“ Nakoniec niečo vyžobrali a pokračovali sme ďalej.

Cesta z kopca

Zišli sme na asfaltku, po ktorej sme ráno šľapali hore. Míňame veľkú lúku a opúšťame asfaltku. Sadli sme si pod prístrešok na kraji lúky. Ten zostup z hrebeňa dal nohám zabrať.

Čo som komu urobil, že ja nič nedostanem? Volovské vrchy.  A predsa som si niečo vyžobral, Volovské vrchy  Schádzame z Kloptane, Volovské vrchy

Chvíľu sme posedeli, pokecali a havkáči sa naháňali na lúke pred nami. Jedna hodina popoludní. To som ráno Slavovi vravel, že o desiatej budeme domao desiatej budeme doma.

Šlí sme západným úbočím doliny Humel, aby sme nemuseli obchádzať celú dolinu v jej hornom konci. Len som dúfal, že to nebude jedna z tých Igorových skratiek. Nebola. Aj keď…

Odpočinok pod prístreškom, Volovské vrchy  Prístreškom, kde sme odpočívali, Volovské vrchy

Chvíľu sme sa držali trasy, ako som šiel ja v lete s Biancou. Potom sme si vybrali lesnú cestu,ktorá neviedla po hrebeni, ale po úbočí strmej stráne doliny Humel.

Cesta naozaj z kopca

Už som pod sebou videl asfaltku. Akurát, že ma od nej delilo asi 50 výškových metrov. Ideme dole! Vybrali sme si svah, ktorý sa nám zdal byť najmenej strmý.

Bolo to namáhavé. Nebolo snehu, preto sa na tom príkrom svahu nedalo o čo oprieť. Zem bola dostatočne zmrznutá. Bola tvrdá ako kameň.

Z kopca, dolina Humel, Volovské vrchy  Zišli sme na asfaltku v doline Humel, Volovské vrchy  Pri stredovekej  štôlni, Volovské vrchy

Ja som mal pár prípadov LTT (Len Tak Tak), ale bez problémov sme zišli na asfatlku. Pozreli sme si ešte časť náučného chodníka, na ktorý sme ráno nedovideli. Kvôli tme, to len tak na vysvetlenie.

Už sme boli pri aute a vtedy:

  • Tak ako to tých Tvojich 7 kilometrov tam aj späť? - spýtal sa Slavo.
  • No skoro. - odvetil som.
  • Koľko sme urobili? - opýtal sa znova.
  • 19,65 kilometrov, presne podľa GPS-ka. - odpovedám.
  • Ja som to vedel, že to nebude tých 7 kilometrov!

Prejdených: 19,65 km
Prevýšenie: 1 066 m
Klesanie: 1 068 m
Celú trasu si môžeš pozrieť na linku: Skoro novoročný výstup na Kloptaň

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť